„Najväčším nebezpečenstvom v turbulentných časoch nie je samotná turbulencia, ale konanie podľa včerajšej logiky.“ – Peter Drucker
Keď sa po prvýkrát prechádzam ulicami Ríma, ten pocit vo mne pretrváva celé dni. Všade vidíte ruiny... a medzi nimi mačky. Mačky, ktoré sú dnes tichými obyvateľmi miesta, kde kedysi stála veľká ríša.
V tých dňoch som si neustále kládol otázku: Ako je možné, že toľko budov je opustených? Prečo, keď kedysi mali takú veľkú moc, zostalo z nich tak málo?
Existuje množstvo teórií o páde Ríma: vonkajšie, vnútorné, ekonomické, politické a vojenské faktory. Najviac ma však stále prenasleduje obraz opustených budov.
Ríše – rovnako ako firmy – nepadajú zo dňa na deň. Nikto neverí, že to, čo má dnes, by mohlo zmiznúť. Preto sa to nerozpadá: jednoducho sa to zanedbáva. Mramor sa deň po dni zapráši. A potom, jedného dňa, sa tam nasťahujú mačky.
Mám na mysli firmy. Aj ony veria, že budú existovať navždy. Usadia sa v pohodlnej a známej logike, ktorá nenecháva priestor pre nič nové.
Tieto náznaky sú zriedka výrazné:
• Zastarané obchodné modely, ktoré sa nedokážu prispôsobiť.
• Arogancia zamaskovaná za stabilitu: „Vždy sme to robili takto“.
• Strata kontaktu so zákazníkom.
• Vyčerpaná organizačná kultúra: odchod talentovaných zamestnancov; oddelenia, ktoré si navzájom nerozumejú; väčší dôraz na obhajovanie vlastného teritória ako na spoluprácu.
• Procesy, ktoré nikto nekontroluje; náklady, ktoré prudko stúpajú; rozhodnutia, ktoré sa bez výhrad opakujú. Úpadok začína nenápadne. Nie nejakým oznámením.
Nie v čase krízy.
Ale v systematickom opakovaní každodenného života.
A potom sa vynorí otázka: Čo ak sú mačky už tu?
