V roku 1861, keď sa americký prezident James Garfield chystal nastúpiť do vlaku, bol dvakrát postrelený. Bol veľmi obľúbený, hoci bol vo funkcii len šesť mesiacov. Zdá sa, že prezident odmietol vymenovať strelca do politickej funkcie, pretože nemal potrebnú kvalifikáciu, hoci bol aktívnym členom strany (ako vieme, nedostatok kvalifikácie „chlapcov“ sa tu nepovažuje za prekážku politických vymenovaní). Tento akt pomsty mal podobu dvoch gulí: jedna škrabla Jamesa po ruke bez toho, aby mu spôsobila akékoľvek zranenie, druhá mu prenikla do chrbta a zasekla sa niekde v bruchu.
Na pomoc prezidentovi boli povolaní najlepší lekári a odborníci v krajine. Možno to neviete, ale pri tejto príležitosti bola vyvinutá prvá klimatizačná jednotka, ktorá mala ochladiť Garfieldovu izbu – podarilo sa im znížiť teplotu o 11 stupňov, hoci za veľmi vysokú cenu. Najväčším problémom však bolo zistiť presnú polohu guľky v prezidentovom tele, aby ju mohli vybrať bez toho, aby spôsobili ďalšie poškodenie. Jeden z najväčších géniov tej doby, Alexander Graham Bell, na vrchole svojej popularity, veril, že má riešenie: pri vynájdení telefónu vytvoril detektor kovov schopný identifikovať guľku.
Keď Bell priložil prístroj k prezidentovi, okamžite sa spustil alarm. Problémom bolo, že prístroj naďalej pípal, keď ním pohybovali po pacientovom tele, akoby celé jeho telo obsahovalo kov. Bol to neúspech.
Bellovi trvalo niekoľko týždňov, kým zistil príčinu svojho zlyhania: prístroj zachytil kovové pružiny v matraci, na ktorom prezident ležal. Bohužiaľ, na záchranu Jamesa Garfielda už bolo neskoro; ten zomrel v dôsledku toho, že mu lekári pri hľadaní guľky spôsobili ďalšie poranenia. To, že sa predpoklady nespochybnili, malo tragické následky.
Počas rokov spolupráce s firmami som videl mnoho skvelých ľudí, ktorí používali detektory kovov na pružinových matracoch.
Robiť veci len preto, že sa tak robili vždy, používať vlastné riešenia len preto, že sú „naše“, a nie preto, že sú najlepšie. Najmä ak sú celkové výsledky spoločnosti dobré, máme tendenciu procesy nezpochybňovať. Pozitívne výsledky takmer nevyhnutne vedú k určitej samozrejmosťi, aj keď je niekedy dobre zamaskovaná. Neustále spochybňovanie predpokladov je základom pre dosiahnutie úspechu a – čo je ešte ťažšie – pre jeho udržanie.
Peter Drucker, jeden z najväčších guruov manažmentu, povedal, že ho platili za to, aby kládol hlúpe otázky. A otázok, ktoré by sa dali položiť, je neúrekom: o odvetví, o spoločnosti, o firemnej kultúre, o nákladoch, o tom, ako získať zákazníkov, ako predávať, ako vymáhať pohľadávky. Najviac však chýba odvaha – individuálna aj kolektívna – klásť otázky, ktoré môžu spochybniť náš spôsob uvažovania.
V týchto búrlivých časoch budú musieť firmy podstúpiť oveľa viac než len pár pokusov. Koľko z nich prežije, keď budú používať detektory kovov v pružinových matracoch?
